alebo

Didaktická kronika rodu ….. Schwarzloseovcov

Je fascinujúce, že v časoch, keď bol taký dopyt po hudobných nástrojoch, ešte aj malé mestečko, akým bola vtedy Bratislava (vlastne ešte Pressburg), uživila dve klavírne továrne, sa v roku 1856 v Berlíne Herr Joachim Friedrich Schwarzlose, takto výrobca klavírov a otec jedenástich detí, zamyslel nad svojimi možnosťami ich uživiť a dať im aj niečo na štart do života a rozhodol sa vymeniť výrobu klavírov za výrobu parfémov. No, nielen parfémov, na začiatku si otvoril lekáreň, kde vyrábal kozmetiku a parfémy len ako súčasť sortimentu. Ktovie, či to bol naozaj o toľko výnosnejší obchod sám o sebe, alebo či jednoducho bola v Berlíne,  čo sa klavírov týka, taká silná konkurencie.

V každom prípade, ťah to bol zjavne dobrý. Obchod sa ujal a parfémy sa rodine stali osudom. Syn Max sa osamostanil pod vlastným menom,  ďalší syn kúpil konkurenčnú firmu A.Heister &Co, materská firma J.F. Schwarzlose & Söhneprebrala parfémovú firmu Treu & Nuglisch. Ďalší a ďalší potomkovia sa venovali parfumérskemu priemyslu, či užv rámci firmy, alebo pod vlastnými menami, tak tu máme malú zbierku firiem jako Franz Schwarzlose, Paul Schwarzlose, Eduard Schwarzlose… 

Po smrti zakladateľa firmy prebral vedenie jeho zať, manžel dcéry Clary, Paul Köthner a ich syn Ernst  rozšíril pôsobenie firmy do takmer celého sveta, dokonca na čínsky cisársky dvor. Značka bola dokonca na nejaký čas zmenená  „Hohenzollern-Parfümerie Schwarzlose“ ako dodávateľ pruského dvora. Proste firme sa darilo. Úspešne prežila aj prvú svetovú vojnu, ale druhá sa jej takmer stala osudnou. Fašisti zastrelili vtedajšieho riaditeľa Wernera Köthnera, fabrika bola zbombardovaná a už to vyzeralo, že je proste koniec. Ale po výhre nad nacizmom sa zvyšok rodiny vzchopil a firmu znova s postavili. Fungovala v pôvodnej forme až do roku 1976.

V roku 2012 sa rozhodli kreatívny riaditeľ Lutz Herrmann, parfumérka Véronique Nyberg a Tamás Tagscherer  zdvihnúť zo zeme zabudnutý poklad, nadviazať na tradíciu slávneho domu a znovuoživiť najslávnejšie vône. A tak sa na scéne objavili znovuobjavené vône ako 1A-33, Treffpunkt 8 Uhr, Trance, ale aj nové vône ako Rausch alebo Zeitgeist.

1A-33

Otvorená korenička a k tomu neľútostne medicinálny tón. Niečo medzi jódovým sprejom do krku, švédskymi kvapkami a takými tými staromódnymi čiernymi cukríkmi v malej zasúvacej plechovej krabičke, ktoré si vlastne už ani nepamätám, či boli proti nachladnutiu, alebo na žalúdok, ale starí rodičia ich vždy mali doma. Tak neviem. Parfém mal byť poctou rozvíjajúcemu sa automobilovému priemyslu a elegantným šoférkam krotiacim tieto pekelné stroje. Z tohto by mi vyplývalo, že boli vtedy všetky šoférky buď nachladnuté, alebo mali žalúdočné problémy. Alebo nachladnuté so žalúdočnými problémami. Nakoniec, tie otvorené kapoty prvých áut na drncajúcich cestách rozjazdených ešte povozmi asi nič moc v tomto smere. No, korenička mizne, liečivý lektvar sa drží ako anglická ošetrovateľka čajníka. Názov vône – čo je ešpézetka starého Berlína – je premietnutý do závanu dymu z výfuku (nie, vtedy ešte skutočne neboli DPF filtre), ale našťastie len rýchlo prefrčal ako kabriolet okolo záhradného postrekovača. Potom trochu skrotne do podoby nesladkých hašleriek, ktoré po čase vystrieda ľahko zadymené biele pižmo. Toto je proste vôňa pre silné povahy, no.

20/20

Vôňa je vydaná k stému výročiu vône Chic z roku 1920, názov 20/20 má odkazovať na roky 1920 a 2020. A aká je? Úplne iná, ako som si predstavovala niečo z „divokých“ twenties…

Nežný, mäkký, upokojujúci olej z bulharskej ruže. Úplné antidepresívum. A drží a drží a drží…Je to v podstate soliflor, takže sa nejako nevyvíja, len pomalinky spriezračnieva…

Trance

Toto je ale úúplne iná ružička, veselá, jasavá, položená niekde pri toaletnom stolíku s ružovým púdrom a nejakými sladkosťami. Slečna sa chystá na večierok. Ako izbu opustí, podvečerné slnko sa oprie o ružu na naleštenom drevenom stolíku – v tejto fáze trochu pripomína  Cabaret od Grés. Napokon sa v noci obyvateľka izby vráti domov. Udýchaná, trochu spotená, parfém aj púder dostali zabrať…objavia sa trošku živočíšne tóny, ale ruža neslabne. Pekné. Aj by som si trochu sťažovala na to, že takéto niečo tu už bolo X krát, ale za Á no isteže bolo, keď ide o repliku vône zhruba 100 rokov starej, a za Bé, bolo, ale už nie je. Ružové vône, ktoré sú dnes k dostaniu bývajú koncipované inak, niečo podobné v danom momente je asi možné nájsť skôr u výrobcov orientálnych vôní. 

Rausch

Vôňa má byť poctou kultovému berlínskemu klubu Berghain.

Naleštené drevo, chľast, nevyvetrané ovzdušie….trocha stuchliny z podzemných priestorov. Kluby sa asi príliš nemenia. Kúzlo okamžiku, kde veľa ľudí v jednom čase na jednom mieste spolu s hudbou, vopred si donesenými očakávaniami, odhodlaním vyraziť z večera všetko, vytvoria neskutočne emóciami nabitú atmosféru, z ktorej môže byť na druhý deň väčší bolehlav, než z toho alkoholu.

Tu je ten dojem vytvorený prevažne olejnato-drevitými tónmi cypriolu. Cypriol, nagarmotha alebo po našom šáchor. Niekedy nazývaný aj orechová tráva, čo je pomerne pekný a trefný popis, aj keď vonia skôr ako niečo medzi orechom a drevom, než trávou, lenže skutočne to druh trávy je. Vonia olejovito, drevito, s príjemným orechovým podtónom. Tu je krásne doplnené pačuli (aj s tou troškou pre ňu typickej stuchliny) a oudom, ktorý jednak mocne podporuje dojem starého dreva, jednak pridáva kus živočíšnosti. Proste je to plný klub práve v najlepšom.

Aj keď to možno neznie práve najlákavejšie, výsledkom je krásna, silná, podľa môjho názoru vyslovene maskulínna vôňa. Asi si na ňu netrúfne každý, ale výsledok bude neprehliadnuteľný (tu by som rada dodala, že bude neprehliadnuteľný tým správnym spôsobom, ak sa to nepreženie s množstvom, niekedy je menej viac 😊 )

Zeitgeist

Keď som prvý krát skúsila Zeitgeist, len tak úchytkom v parfumérii, hodila som si ju v hlave do šuflíčka „pokosená tráva“, s malou poznámkou „mimoriadne podarená“. Keď ju teraz skúšam poriadne, musím povedať, že som ju dosť podcenila. Áno, je to čerstvozelená vôňa, ale to nie je len jednoducho pokosená tráva, to je pokosená tráva na X-tú, to je proste zeleň vo fľaši, ani jarná, ani letná, skôr niečo medzi, keď je to ešte vyslovene čerstvé, ale naberá to na sile. 

Na svedomí to má asi extrakt z morských rias, ktorý v tomto prípade – aspoň na mne teda – vôbec, ale vôbec nie je slaný. Proste chlorofyl v čistej forme. Akékoľvek ďalšie zložky na mne nemali voči nemu šancu. Ok, tak možno calone, ale ten podľa mňa takto intenzívnu zeleň nespraví. Ale môžem sa mýliť. V každom prípade, veľmi sa mi to páči a občas by mi niečo také asi aj padlo vhod.

Lucia Dudláková