Meo Fusciuni

Meo Fusciuni (vlastným menom Giuseppe Imprezzabile) je zdá sa pomerne duchovne  založeným človekom, všestranným umelcom s láskou k cestovaniu.

Už mnohé jeho predošlé výtvory odkazovali na rôzne cesty (1# nota di viaggio – rites de passage, 2# nota di viaggio – shukran, 3#nota di viaggio – ciavuru d’amuri…).

Vôňa Varanasi mala byť (a ja dúfam, že bude) úvodom do ďalšej cestovateľskej trilógie, tentokrát pod názvom „Timeless Trilogy“ (Nadčasová trilógia).

Lenže človek mieni, Covid mení a milý Giuseppe sedí doma a myslí na Pinocchia….jaj pardon, to bol Geppetto. Proste sedí doma. Ja s ním dosť cítim, sama mám potrebu cestovať a toto sedenie doma a čakanie na lepšie časy je dosť únavné (aj keď teda som samozrejme veľmi vďačná za to, že vďaka dnešnej medicíne to nemá celé ďaleko horší dopad a cítim sa tak trochu rozmaznane).

Ale pevne dúfam, že skôr, alebo neskôr to celé skončí a trilógia bude mať svoje pokračovanie.

Zatiaľ sa teda venujme prvému dielu

Varanásí.

Najposvätnejšie mesto Hinduizmu. Mesto boha Šivu a jedno z najstarších kontinuálne obývaných miest na svete. Miesto, o ktorom sa verí, že keď v ňom niekto zomrie, vymaní sa zo stáleho kolobehu života, samsary a jeho duša bude oslobodená. Aj preto je tam toľko pohrebných rituálov, ktoré spočívajú v spaľovaní mŕtvych a rozptyľovaní ich popola do posvätnej rieky Gangy.

Cesta tam Mea evidentne silne ovplyvnila, lebo okrem parfému  k nej vydal aj báseň a svoj cestovateľský denník.

Aj parfém, ktorý podľa tejto cesty vytvoril, je silne ovplyvnený duchovnom miesta.

Meo sa rozhodol ho tvoriť namiesto bežnej parfémovej pyramídy ako štvorec. Štvorec je jedným z najdôležitejších symbolov Hinduizmu, symbolom vyváženosti protikladov, vesmírneho poriadku, uctievajú sa 4 pramene rieky Gangy, ktoré sú zároveň pútnickými miestami, s nimi spojené 4 chrámy, 4 veky Hinduizmu.

Tieto 4 strany sú tvorené jednak korenistými (šafrán, kardamóm, muškátový oriešok, indické kadidlo), kvetinovými (ruža,jazmín), drevitými (šáchor, ambrette) a živočíšnymi zložkami (vetiver, oud, nard a gurjunský balzam, ktoré sa snažia napodobniť akord živočíšnych tónov), ale do ich stredu, srdca sú vložené akvatické tóny, ktoré majú sústrediť pozornosť na posvätné vody rieky Gangy.

Mandala vôní

A tu sa dostávame v podstate k olfaktorickej mandale.

Mandala je tvorená kruhom vloženým do štvorca, je znázornením celistvosti vesmíru, kde vnútorná časť (kruh) je vyjadrením duchovna – a tam vkladá Meo svoje akvatické tóny venované rieke Gange  – a štvorec vyjadrením všetkého profánneho. Ich spojenie v mandale by malo pomôcť spojeniu svetského a duchovna.

Meo Fusciuni absolvoval svoju cestu do Indie už v roku 2017, ale až dva roky neskôr, keď našiel akord, ktorý dokonale rekonštruuje pravú ambergris sa rozhodol parfém Varanasi skutočne zhotoviť. Vychádzal pritom predovšetkým z fotografie, ako sa pri východe slnka skláňa k vodám Gangy.

A aká je?

Keď som prvý krát privoňala ku vzorke (áno, to je presne to, čo každému odporúčam nerobiť 😀 ), moja prvá reakcia bola….veď toto nosím!!! Vie ten pán, že znovuposkladal starú dobrú Vegu od Guerlaina, česť jej vzácnej pamiatke?

A naozaj, aj na koži sa v niektorých momentoch uberá podobným smerom. Je to zaujímavé, lebo je to typovo dosť odlišná vôňa. Možno to robia živočíšne tóny v kombinácii s ružou a jazmínom, možno proste úplná náhoda, ale styčné body tam sú.

Samozrejme, okrem aldehydov. Tie sú vo Vege veľmi výrazné, až dôrazné, vo Varanasi nie sú vôbec. Namiesto toho je tam ono akvatické srdce.

Celkovo je to veľmi zaujímavá a netypická kombinácia vodnej zložky s pomerne typickými orientálnymi ingredienciami. V podstate skoro všetko (snáď až na santal), čo by sme si vo vôni znázorňujúcej Indiu tam je, ale akokeby pomimo. Akokeby sa to hojdalo na vodnej hladine, ktorá tu nie je pokojná, ako prúd rieky sťahujúci k sebe napadané kvety, drevá, vysypané korenia, vonné zložky a kadidlá použité pri rituáloch na brehu.

Na rozdiel od „ostrej“ Vegy, toto pôsobí mäkko. Nie slabo, ale mäkko. Je to hebké, hladké, trošíčku živočíšne. Ako prítulné domáce zvieratko, ktoré sa k nám privinie, keď si pálime kvôli príjemnejšej atmosfére indické vonné tyčinky.

Neviem či je to práve dramatický obraz starobylého veľkomesta a posmrtných rituálov.

Ale možno je to obraz práve toho pokoja duše, ktorý tam každý hľadá.

„Pi a zomri, ovoniavaj a lietaj“

 

Každý ľudský moment je dedičstvom jeho vlastného času, skrz moje oči je zlatom,

V západnej forme vákuom.

Ako Sadhu pokrytý bielym prachom

Chcel by som, aby táto zmes pokryla moju dušu.

Varanásí, miesto pravdy, prechodu, rituálu, na ktorom cikády nespievajú, lebo pozorujú človeka,

ktorý pretvára rituál v každodenný zvyk. Kde duchovno povznáša ľudskú bytosť, kde vzduch rozjíma

nad telom, kde sa duše nepýtajú naspäť, kde sa ešte aj naše srdcia snažia nájsť útočisko.

Och, Pane môj, ako môžem prosiť o Tvoju milosť?

Keď Ty prinášaš vodu, ktorá tadiaľto pretečie tisícky krát počas nadchádzajúcich tisícročí?

Avšak videl som Posvätnú Rieku zastaviť svoj neustály tok a dívať sa na mňa, ukazujúc mi svoje telo, svoju pravdu.

Akoby bolo v týchto vodách

niečo nedosiahnuteľné pre naše mysle,

nepretržité rituály pred mojimi očami.

Daj si vodu na hlavu a počkaj na ten správny čas.

Toľko  je svetla pri úsvite,

koľko je brehov okolo nás.

Videl som len jeden úsvit,

videl som len jeden breh.

Umieram ohňom a z brehov

som sa pobral na odchod do diaľav.

Toľko je popola na člne,

koľko vesiel je proti prúdu.

Ja som bol len malou smietkou.

Ja som bol prúdom.

Meo Fusciuni

Lucia Dudláková